Cestovateľ Tomáš: Naozaj dávate rodičov do starobinca? Pýtali sa ma neveriacky v juhovýchodnej Ázii
Ľubomíra Somodiová
Ľubomíra Somodiová

Cestovateľ Tomáš: Naozaj dávate rodičov do starobinca? Pýtali sa ma neveriacky v juhovýchodnej Ázii

Cestovateľ Tomáš Benedik z východného Slovenska má veľa úžasných zážitkov. S Dobrými novinami sa podelil o jeden z nich.

Cestovateľ Tomáš Benedik pochádza z Medzeva na východnom Slovensku. — Foto: Archív/T.B

RANGÚN 27. decembra - Tomáš strávil na cestách tri roky a dá sa povedať, že prešiel veľkú časť Ázie. Preferuje byť čo najbližšie k miestnym, preto často stopuje a cestuje bez detailného plánu len so stanom a spacákom, čo je preňho záruka stabilného plánu kdekoľvek. Ľudia, ktorých stopne, mu niekedy ponúknu nocľah a jedlo, vďaka čomu sa dokáže priblížiť k ich kultúre a zvykom. 

No jedna jeho cesta bola o čosi iná. Na týždeň zavítal v Mjanmarsku do budhistického centra, kde žili na jednom mieste mnísi, chudobní a ťažko chorí ľudia, ale aj desiatky dobrovoľníkov. Na čas sa stal jedným z nich a pomáhal nosiť na vozíku imobilných ľudí, ktorí sa potrebovali dostať na fyzioterapiu. Tomáš nám povedal o ich veľkej chuti žiť, ale aj o tom, ako v centre vyzeral jeho bežný deň.

Cestovateľ Tomáš Benedik pochádza z Medzeva na východnom Slovensku.
Cesta stopom v Mjanmarsku. Foto: Archív/T.B.

Dvere otvorené pre všetkých

V juhovýchodnej Ázii je našincami často navštevovaný Vietnam či Thajsko, čo ťa priviedlo práve do Mjanmarska?

Prvýkrát som chcel prejsť cez Mjanmarsko z Indie do Thajska na začiatku mojej cesty z Európy do východnej Ázie. Hranice medzi Indiou a Mjanmarskom však pre nepokoje uzavreli, a tak som sa rozhodol letieť z Indie priamo do Thajska a Mjanmarsko vynechať. Popravde, ani som to neľutoval, hovoril som si, ako tam utláčajú Rohingov – miestne moslimské etnikum – a že nebudem podporovať takýto štát. Neskôr však z mojej plánovanej cesty okolo sveta zišlo a ja som sa z Číny cez Thajsko vydal opäť na západ a keďže hranice medzi Mjanmarskom už boli priechodné, rozhodol som sa tentokrát Mjanmarsko navštíviť.

Ako dlho ste tam boli?

Mal som štvortýždňové turistické víza.

Zaujalo ma, že ste tam boli v akomsi hospici?

Nie je to úplne hospic, aspoň sa to tak nehovorí. Oficiálne je to meditačné centrum, volá sa Thabarwa. Žije tam veľa ľudí, ktorí zomierajú, ale aj bezdomovci, ľudia po ťažkom úraze alebo ľudia s postihnutím ako nepočujúci, nevidiaci alebo aj ľudia s psychickými problémami. V Mjanmarsku nie je bohvieaká zdravotná starostlivosť. Centrum je založené na idei, že tam môže prísť hocikto, či je z Mjanmarska alebo nie a môže tam žiť.

Bolo založené mníchom na mieste, kde nebolo nič. Aj vďaka sponzorským darom postavil veľké centrum, kde dnes žije niekoľko tisíc ľudí. Zaujímavé je, že sa stal mníchom, až keď mal 33. Predtým to bol veľmi úspešný a bohatý muž, no všetkého sa vzdal a založil toto centrum.

Mnoho obyvateľov spí pod plachtami kvôli nedostatku miesta v bugalovoch.
Mnoho obyvateľov spí pod plachtami kvôli nedostatku miesta v bungalovoch. Foto: buddhistdoor.net

Iná štvrť ako ostatné

Kto tam ešte žije?

Väčšina ľudí, ktorá tam žije, sú bežné chudobné rodiny. Zakladateľ Thabarwy sa ponúkol, že každému človeku, ktorý tam príde, dá 20 štvorcových metrov, aby si tam mohol postaviť dom, ak s ním bude meditovať aspoň jeden týždeň. Dnes tam drvivá väčšina ľudí žije v jednoduchých bambusových domoch. Niektorí si otvorili malý obchod v centre alebo pracujú mimo neho. Je to ako keby nejaká štvrť. 

Jej súčasťou sú aj dve nemocnice juhoázijského typu.

Ako si ich máme predstaviť?

Nie je to nič špeciálne, nie sú tam žiadne okná. Ja som bol len v jednej z nich. Bola to 5-poschodová budova, kde bolo lôžko na lôžku a boli tam najťažšie prípady, ľudia, čo sú na pokraji smrti.

Kto sa o nich staral?

Väčšinou dobrovoľníci, chodí tam raz za týždeň aj pár sestier a doktorov z mesta, ale tiež na dobrovoľnej báze. Okrem nemocníc sú tam aj budovy pre dobrovoľníkov, v čase, keď som tam bol, bola strašne preplnená, bolo to v období pred Vianocami.

Potom sú tam také polo-nezávislé bungalovy, kde žijú starší ľudia, niečo ako domovy dôchodcov. Nachádzala sa tam ešte jedna budova, v ktorej boli ľudia s tuberkulózou, AIDS a nákazlivými chorobami. Okrem toho tam stál bungalov aj s duševne chorými ľuďmi. Keď potrebovali fyzioterapiu, nosil som ich na vozíku na miesto, kde boli fyzioterapeuti.

Umývanie obyvateľov centra.
Umývanie obyvateľov centra. Foto: thabarwavolunteering

Vozil imobilných

Čo vás tam priviedlo? Nie je to dvakrát lákavé miesto...

Sledujem jedného cestovateľa, Vitaliho Serba, ktorý je Ukrajinec, osobne ho poznám. Vravel, že je to obohacujúca skúsenosť. Rolu zohralo aj to, že sa tam dá prísť hocikedy. Nemusíte písať: Máte miesto pre dobrovoľníka? Hocikto tam môže hocikedy prísť, je vítaný.

Ako vyzeral bežný deň?

Večer sme mali stretnutie, kde sa hovorilo, aké budú základné aktivity. Keďže je to meditačné centrum, nemusíte nič robiť, môžete len jesť a meditovať, ale väčšina ľudí tam prichádza kvôli tomu, že chce pomáhať. K základným činnostiam napríklad patrilo sprevádzanie mníchov, ktorí každé ráno chodia zbierať almužnu, nejakú ryžu alebo omáčky a to po celom Rangúne. Dá sa s nimi ísť.

Môžete sa starať aj o ľudí. Prebaľovať ich, ošetrovať im rany, to väčšinou robia medici. Ja som vozil na vozíku tých, čo sa nevedeli hýbať, na miesto, kde robili fyzioterapie alebo k lekárovi. Pomáhal som aj pri umývaní starých žien. Každý druhý deň sa umývalo niekde inde. V každom bungalove žilo asi 40 žien a mužov, vonku boli kýble. Z vozíka sme ich posadili na plastovú stoličku. Následne ich už poumývali dievčatá.

Cesta pre almužnu.
Cesta pre almužnu. Foto: Archív/ Tomáš Benedik.

V juhovýchodnej Ázii majú k rodičom väčší rešpekt

Tí pacienti nemali rodiny alebo prečo tam boli?

Pravdepodobne, alebo boli ich rodiny vo veľmi zlej kondícii. Ľudia v juhovýchodnej Ázii sa väčšinou starajú o svojich rodičov. To je jedna z posledných možností, čo by boli schopní spraviť. Správajú sa k rodičom inak ako my.

Ako inak sa spravujú?

Majú veľký rešpekt pred rodičmi. V zásade robia len to, čo rodičia rozhodnú. Na Filipínach som sa stretol aj s tým, že sa ma pýtali, či je pravda, že v Európe deti dávajú rodičov do starobinca.

Čím to je podľa vás?

Myslím, že to vyplýva z jednoduchej rovnice, a to že rodičia sa o nás starali, keď sme boli deti, a teda je len logické, že sa o nich v starobe postaráme zasa my. Nechápali, prečo dávame starých ľudí do starobinca. Pýtali sa ma, ako je to možné? 

Chuť žiť

Robili tí „pacienti“ aj nejaké pokroky?

Kamarát, ktorý tam bol dlhšie, mi vravel o jednom mužovi, ktorý mal silnú porážku a bol „pripútaný“ na lôžko. Keď som ho išiel prvýkrát vyzdvihnúť, meškali sme. Ten muž, ktorý sa pár mesiacov nevedel hýbať, prišiel na miesto, kam sme ho mali odniesť, skoro sám. Mal barlu a plastovú stoličku. Tú si posúval o meter, spravil krok, sadol si a oddýchol si. Takto pomaličky dorazil skoro na miesto.

Tí ľudia nedostanú automaticky starostlivosť. Viac sa snažia postaviť na nohy, lebo vedia, že tá starostlivosť nie je samozrejmá. Mám dojem, že si to ľudia u nás v Európe tak nevážia. Zdravotnú starostlivosť berú ako samozrejmosť. Na tých 2000 ľudí, ktorí potrebovali pomoc, mali v Thabarwe možno 5 vozíčkov, nie je tam vozíček pre každého. To znamená, že buď budú ležať, alebo sa postavia na nohy sami. Keď sa im niekto venuje, sú oveľa vďačnejší a usmiati.

Boli zmierení s tým, čo sa deje, možno to sčasti pramení aj z budhizmu. Veria v reinkarnáciu a tento život považujú len za časť dlhého života, ktorí žijú, kým nedosiahnu osvietenie. Smrť neberú ako koniec všetkého. Je to len jeden z mnoha životov.

Učiteľ

Bežne si robíte počas ciest takéto dobrovoľnícke zástavky?

Bola to moja prvá skúsenosť tohto druhu. Predtým som učil na školách angličtinu v Číne. V Číne je napríklad vyvíjaný veľký tlak na deti, aby sa učili po anglicky, aby boli úspešnejšie v budúcnosti. Na Taiwane a v Laose som chodil do škôl a rozprával som sa so žiakmi po anglicky, hovoril som im o Slovensku.

Výklad o Slovensku.
Výklad o Slovensku. Foto: Archív/T.B.

Ako dlho ste vlastne cestovali?

Tri roky, pretiahlo sa to troška kvôli koronavírusu. Na záver cesty som ostal uväznený v Pakistane.

Nebáli ste sa?

Nie, lebo Pakistanci sú extrémne pohostinní, nenechali by človeka len tak na ulici. Navyše som poznal ľudí z Pakistanu, ktorých som predtým stretol v Číne. Keď vypukla kríza, nemali problém ma pohostiť. Býval som u kamaráta, etnického Paštúna, dva mesiace. V Pakistane je bežné, že je jedna časť domu vyčlenená pre hostí. Mal som tam vlastný vchod. Aj keď som ich chcel pomôcť, nedalo sa. U nich platí: Ty si hosť, seď, my ťa obslúžime. Niekedy to je aj také trocha nepríjemné, keď sa nevieš odvďačiť. Tie mesiace som sa učil po čínsky.

Bol však pôstny mesiac Ramadán, a preto som tam ešte ostal a oslávil ho s mojou hosťovskou rodinou. Až potom som sa vrátil domov na Slovensko.

Už ste čítali?

Už 8 mesiacov nebol mladík v obchode. Všetko potrebné si dopestuje…

Mladý muž neuteká do obchodu, aby si urobil zásoby – vďaka svojej…

Cestovateľ Tomáš: Naozaj dávate rodičov do starobinca? Pýtali…

Cestovateľ Tomáš Benedik z východného Slovenska má veľa…

Rómka Dominika študuje v Anglicku na prestížnej univerzite:…

Rodičia ju už od detstva podporovali v štúdiu. Dnes je druháčkou na University…

Najradostnejší kvetinár v Bratislave. Patrik s Downovým syndrómom…

Lekári Danku a jej manžela presviedčali, aby dali syna s Downovým syndrómom…

Keď začal Milan maľovať, svoj pôvod tajil, lebo sa bál reakcií…

Keď odhalil svoje meno a pôvod, v priebehu jedného večera stratil na…

Rasťo navštívil Severnú Kóreu: Hoci je to najkrutejší režim,…

Ľudia majú svojich diktátorov za bohov, ženy si môžu vybrať z 18 účesov,…

Lucie pečie hotové majstrovské diela: Na začiatku som bojovala,…

Je mladá, krásna a úspešná. Na konte má viacero…

Jej mladšia dcéra vyhrala MasterChef, staršia má detskú mozgovú…

Zdravotný stav Paulínky denne núti jej rodičov riešiť inkontinenciu,…