Tomáš má schizofréniu: Keď som sa priznal priateľom, mnohí ma zavrhli. Filmy z nás robia netvorov, no s chorobou sa môžete ráno zobudiť aj vy
Monika Hanigovská
Monika Hanigovská

Tomáš má schizofréniu: Keď som sa priznal priateľom, mnohí ma zavrhli. Filmy z nás robia netvorov, no s chorobou sa môžete ráno zobudiť aj vy

Tomáš má chorobu, ktorá môže vypuknúť u každého z nás. Toto je príbeh o trpiacej duši, ktorá nájde útechu a oporu v najbližších.

Ilustračné foto. — Foto: pixabay/StockSnap

BRATISLAVA 20. septembra – Tomáš trpí psychickými ochoreniami. Ak nastanú „jeho dni“, dokážu ho tieto neviditeľné choroby doslova opantať. Vtedy mu prestáva fungovať, ako vraví, ako telo, tak aj myseľ.

Jeho nálada chvíľu stúpa do výšin a potom sa veľmi rýchlo zrúti na zem. Choroba mu však neprináša „len“ tento problém. Ak je najhoršie, musí nastúpiť na liečenie.

Vzájomná podpora

Stretli sme sa s Tomášom chvíľku potom, ako opustil malú skupinku ľudí, ktorých spája to isté – duševná choroba alebo spojenie niekoľkých psychických chorôb. Práve s nimi sa cíti na duši najľahšie a najpochopenejšie. „Vzájomne sa podporujeme. Sme ľudia rôzneho veku, záujmu a povolania - ak im to teda stav samozrejme dovolí,“ vraví, zatiaľ čo si sadáme na lavičku pod stromom.

Je to vlastne druhýkrát, čo tu takto sedíme s kávou v ruke. „Málokto vie, čo mi je, pretože niektorí ľudia ma vopred odsúdili, len preto, lebo tie choroby nepoznajú. Iní priveľmi sledujú televíziu... sme magnetom pre horory a to neprávom,“ vysvetľuje a dodáva, že už si ani veľmi dobre nepamätá, kedy sa naposledy niekomu novému so svojou chorobou zdôveril. Aj preto chcel ostať v anonymite.

Dobré noviny však dostali možnosť dokončiť Tomášov príbeh, ktorý nastavuje zrkadlo našej spoločnosti a otvára tému, o ktorej sa veľmi nehovorí. A malo by sa, pretože rôznych duševných chorôb na Slovensku stále pribúda a pritom nikto nevie, či sám raz nebude potrebovať pomoc alebo povzbudivé pochopenie.

Hnevá ho a inokedy frustruje, že ľudia škatuľkujú to, čo nepoznajú.
Hnevá ho a inokedy frustruje, že ľudia škatuľkujú to, čo nepoznajú. Foto: pixabay/StockSnap

Nevedel vyniesť smeti ani vstať z postele

Niekedy nevedel vstať z postele. Tento problém ho trápi i dnes. „Vtedy som nemal energiu, plány, chcel som len nepohnuto ležať, všetko prespať. Nič som od nikoho nepotreboval a bolo mi všetko jedno,“ rozpráva o chvíľach, keď si rodina myslela, že sa rozišiel s priateľkou, potom, že asi len nemá deň. Keď to trvalo dlhšie, vedeli, že sa niečo deje, ale nikto im nevedel pomôcť. Tomáš dokázal takto prespať aj víkend.

Keď to u neho prepuklo, mal práve vyniesť aj smeti: „Bol to pre mňa veľký stres a niečo nesplniteľné, niečo nad moje sily. Cítil som úzkosť a strach.“ Podľa slov jeho matky, ako mu to neskôr opísala, sa veľmi potil a dlho sa obliekal. Vonku postával v akomsi kŕči a popritom sa obzeral bezbranne okolo seba. „Mal som pocit, že ma niekto cudzí sleduje, pritom som stál pred naším domom. Vtedy som cítil, že ak sa pohnem, stane sa mi niečo veľmi zlé,“ opisuje.

Mama si najprv myslela, že jednoducho len nemá náladu. Keď stál vonku asi 10 minút, prišla sa pozrieť, čo sa to deje: „Neskôr mi opisovala, že som nereagoval, len tam tak stál a pozeral niekam do neznáma. Musela ma chytiť za ruku a doslova odviesť domov.“ Vedela, že je zle, len nemala pre to pomenovanie.

Pred mnohými dodnes tají chorobu, no má na to dôvod.
V živote sa má na koho spoľahnúť. Foto: pixabay/sasint

Tomáša chvíľu potom odviezli do psychiatrickej liečebne, kde zistili, že trpí schizofréniou a mániou. Musel dostať sériu elektrošokov. No aj dnes má obdobia, keď nedokáže robiť bežné činnosti: „Nie som lenivý. Nedokážem to. Prišiel som o množstvo záľub. Keď je veľmi zle, z postele nevstanem... Občas počujem hlasy, ktoré neexistujú, ale občas mám pocit, že existujú, alebo tomu dlhšie verím.“

Svoj stav prirovnáva k fantómovej bolesti, teda k stavu, keď človek po amputácii cíti v oblasti odstránenej končatiny, prípadnej inej časti tela bolesť, ktorú lokalizuje práve na mieste chýbajúcej časti tela. Tomášova bolesť je v hlave, neexistuje, no občas jej uverí.

Občas si myslí, že ho ľudia hodnotia, sledujú a niekedy počuje vo svojej hlave hlas. „Je to veľmi nepríjemné. Predstavte si, že pozeráte televíziu alebo počúvate rádio. Ale je len vo vašej hlave. Na začiatku som sa veľmi bál. Teraz som sa s tým naučil žiť - ale občas sa dôverne spýtam, či tiež počujú to, čo ja,“ tvrdí a dodáva že tento stav je, našťastie, čoraz zriedkavejší: „Ostal som však uzavretý.“

Čo je to schizofrénia?

Schizofrénia je vážne duševné ochorenie, ktorým trpí asi jedno percento obyvateľstva, teda na Slovensku asi 50-tisíc ľudí. „Ide o ochorenie spôsobené poruchou činnosti mozgu, ktoré najčastejšie začína v najnádejnejšom období života človeka, na prahu dospelosti, a výrazne zasiahne nielen život chorého, ale celej rodiny. Táto porucha spôsobuje, že chorý sa odcudzuje svojmu okoliu, pociťuje chaos, stiesnenosť a stratu kontroly nad sebou,“ informuje portál Duševné zdravie.

„Okolie často vníma chorých na schizofréniu s obavami pre ich uzavretosť a čudné správanie. Je rozšírených veľa neprávd a mýtov o nevyspytateľnosti a nebezpečnosti chorých na schizofréniu. Verejnosť je málo informovaná o základnej skutočnosti, že ide o chorobu, ktorá je dnes liečiteľná. Rozšírené predsudky často stigmatizujú a diskriminujú chorých aj ich blízkych,“ uvádza portál.

Pre filmárov sú neodolateľní, pre niektorých je poločlovek

Ako spomenul Tomáš, jeho chorobu médiá nesprávne propagujú v snahe zatraktívniť vykreslené záporné filmové úlohy. „Niektoré filmy a seriály s radosťou vykresľujú ľudí s psychickými chorobami ako netvorov, vrahov, manipulátorov a neviem čo ešte. Môžu sa nájsť medzi nimi, ako aj medzi vami - ale naša choroba je pre filmárov ako neodolateľný bonus,“ myslí si a dodáva, že takýmito chorobami trpeli a trpia aj mnohé známe osobnosti. „A znamená to hádam, že sú to zlí ľudia?“ pýta sa.

Iní si myslia, že je zase namyslený: „Niektorí z tých, čo nepoznajú priebeh môjho ochorenia, ma považujú za namysleného – lebo keď som ‚v tom‘, nerozprávam a vtedy sa stávam neviditeľným.“

Hnevá ho a inokedy frustruje, že ľudia škatuľkujú to, čo nepoznajú. „Je bolestivé a nepríjemné, keď vám to dajú ľudia pocítiť. A povedia, že ste poločlovek alebo zlý človek.“ Zrazu sa usmeje a v hlase počuť kus detskej radosti, keď sa otáča k oblohe: „Dnes je ale krásne... Ako často sa pozeráte len tak na oblohu?“ pýta sa nečakane. Tomáš je mladík, ktorý si vďaka chorobe najviac váži maličkosti a rodinu. A chvíle, keď „je mu dobre“.

Tí, čo sa na tom zabávajú, nemajú vyhrané

Ako vraví Tomáš, stačí, ak nám v tele prestane niečo fungovať tak, ako má a duševná choroba si nás nájde. „Moja hladina dopamínu a serotonínu v mozgu je iná ako u ostatných ľudí. Ono nikdy neviete, kedy sa môžete zobudiť práve s takouto alebo inou duševnou chorobou. To nie je otázka pohlavia, zázemia  - a ani vek nehrá tak dôležitú úlohu. Žiadna psychická choroba si nevyberá, zrazu vám prestanú fungovať hormóny a ide to,“ vysvetľuje.

Pred mnohými dodnes svoju chorobu tají: „Veľa ľudí nevie, čo mi naozaj je, lebo majú predsudky. Pamätám si, ako som sa na začiatku priznal s touto chorobou trom ľudom. Zavrhli ma. Dvaja sa so mnou prestali hneď rozprávať, a to sme rodina. Smutné je, že pred chorobou sme boli blízki, navštevovali sa a keď niečo potrebovali, bol som tu vždy pre nich... Teta povedala, že či ma baví takýto život. A hanbí sa za mňa doteraz.“

Treťou osobou bola dovtedy dobrá priateľka. „Povedal som jej o mojej diagnóze a nazvala ma bláznom, začala sa ma strániť a nakoniec povedala, že pre istotu už nechce mať so mnou spoločné,“ hovorí. Silu napriek tomu našiel v niektorých ľuďoch. „Vždy som mal veľa priateľov, po chorobe ich zrátam na na dvoch rukách,“ vraví, je však rád, že pri ňom ostala „skutočná rodina a priatelia ako v dobrom, tak i zlom“.

Je to boj, ale veď život podľa jeho slov za to stojí.
Je to boj, ale život podľa jeho slov za to stojí. Foto: pixabay/geralt

Chce žiť lepšie

Počas rozhovoru má Tomáš celkom dobrú náladu, no podľa vlastných slov bude zajtra možno nedobre: „Bude mi možno zle, ale chcem žiť najlepšie.“ Pravidelne berie lieky a napriek tomu, že ho utlmujú, snaží sa so životom bojovať.

„Je to ťažké. Predtým, ako mi diagnostikovali ochorenie, som bol aktívnym športovcom, mal som veľa priateľov a záujmov. Musel som sa čiastočne vzdať práce, ktorá ma bavila a plnila moje sny,“ vraví Tomáš, ktorý svoju chorobu jednoducho nepreleží v posteli ako chrípku a ani sa z toho neprebudí ako zo zlého sna.

„Existujú však ťažšie formy, ako je tá moja,“ dodá, no podľa jeho slov „si treba nájsť systém a bojovať“, pričom opisuje, že rodina sama spozorovala, čo mu pomáha v snahe „zbrúsiť“ ochorenie. Sám si uvedomuje, že bez nich by to zvládal ťažko: „Vždy som staval rodinu na prvé miesto. Psychicky mi veľmi pomáha. Vedia ma vypočuť, pomôcť, občas stačí, že sedia len tak vedľa mňa. Sú užasni. Je to boj, ale veď život za to stojí.“

Už ste čítali?

Keď začal Milan maľovať, svoj pôvod tajil, lebo sa bál reakcií…

Keď odhalil svoje meno a pôvod, v priebehu jedného večera stratil na…

Rasťo navštívil Severnú Kóreu: Hoci je to najkrutejší režim,…

Ľudia majú svojich diktátorov za bohov, ženy si môžu vybrať z 18 účesov,…

Lucie pečie hotové majstrovské diela: Na začiatku som bojovala,…

Je mladá, krásna a úspešná. Na konte má viacero…

Jej mladšia dcéra vyhrala MasterChef, staršia má detskú mozgovú…

Zdravotný stav Paulínky denne núti jej rodičov riešiť inkontinenciu,…

Vnuk Slováka z ikonickej fotky: Že je dedo slávny, sme zistili,…

Starý otec, Gusti Popovič prebýva v rodine maliara Ivana Popoviča naďalej. Napriek…

Kaštieľ Betliar odhalil ďalšie dobre ukryté tajomstvo: Reštaurátori…

Moderné technológie reštaurátorom umožňujú objavovať nové…

Bývalý skinhead z Prešova si vzal Rómku: Dnes sa bojím o naše…

Prešovčan Gabi bol zarytým skinheadom. Keď sa odsťahoval od partie do Anglicka,…

Slovenka najprv v USA upratovala domy, teraz hviezdi pred kamerami:…

Sny si plní v samotnej mekke filmu. Aj keď stále bojuje, robí naplno…