Počas korony rozvážal jedlo v Ugande: Že nepomáham doma, mi vyčítali len na internete. Paradoxne tí, ktorí nepomáhajú nikde
Dominika Pacigová
Dominika Pacigová

Počas korony rozvážal jedlo v Ugande: Že nepomáham doma, mi vyčítali len na internete. Paradoxne tí, ktorí nepomáhajú nikde

Mladý Slovák miluje cestovanie. Keď ho môže prepojiť s pomocou, je to pre neho ideálna kombinácia.

Na snímke je Patrik, ktorý vycestoval ako dobrovoľník do Ugandy. — Foto: Facebook/Pat's Day On The Way

BRATISLAVA/KAMPALA 13. júla - Patrik Štekel je vášnivým cestovateľom. V roku 2018 vycestoval ako dobrovoľník do Ugandy na tri mesiace, no o rok neskôr sa tam opäť vrátil. Prešiel si maláriou, zažil prísne opatrenia počas šírenia koronavírusu, no na Afriku nedá dopustiť.

Počas pandémie dokonca urobil finančnú zbierku na jedlo pre hladujúce rodiny. Spolu s ostatnými kolegami sa zamerali najmä na samoživiteľky, starších či chorých ľudí a veľké rodiny. Kukuričnú múku, cukor, soľ, fazuľu a mydlo rozviezli do 160 rodín. Svoje zážitky a skúsenosti zdieľal počas celého „pobytu“ na Facebookovej stránke Pat’s Day On The Way.

„Uganda ma utvrdila v tom, že som šťastlivec, ktorý sa narodil a vyrastal v skvelej rodine. Je rozdiel, či sa dieťa narodí matke, ktorá ho v podstate ani nechce, pretože ju znásilni manžel v hlinenom domčeku, v ktorom behá rôzny hmyz a hlodavce, alebo či sa narodí v krásnej pôrodnici niekde v Európe do milujúcej rodiny,“ hovorí Patrik pre Dobré noviny.

V rozhovore s Patrikom Štekelom sa dozviete: 

  • čím si ho Uganda získala,
  • prečo sa rozhodol podať pomocnú ruku v zahraničí a nie na Slovensku, 
  • či sa cítil v krajine bezpečne, 
  • ako zistil, že má maláriu, 
  • prečo sa počas pandémie rozhodol urobiť finančnú zbierku na jedlo pre hladujúce rodiny, 
  • s akými reakciami miestnych sa stretával.

V roku 2018 ste vycestovali ako dobrovoľník do Ugandy na tri mesiace. O rok neskôr ste sa tam vrátili. Čím si vás táto krajina získala?

V roku 2018 som pracoval ako dobrovoľník pre charitu Change Tomorrow, ktorá vlastní základnú školu. Pracoval som na školskom pozemku a mali sme tiež veľa aktivít s deťmi.

Krajina si ma, popravde, získala všetkým. Má krásne počasie, ľudia sú milí a nápomocní, jedlo je taktiež skvelé, hoci po čase jednotvárne. Po troch mesiacoch som cítil, že je to krátka doba v tak krásnej krajine. Bol som veľmi spokojný s prácou pre charitu a oni zas boli spokojní s mojou prácou. Ponúkli mi, že sa môžem vrátiť na jeden rok.

Čo všetko zahŕňa dobrovoľnícka pomoc v zahraničí?

Dobrovoľníci pomáhajú pri rôznych prácach, pričom vždy majú na výber. Ide o fyzicky náročnejšie práce na poli, pri prasatách, stavbe, prípadne oprave budov, alebo môže ísť o prácu s deťmi, teda vypĺňanie ich voľného času, kreslenie, maľovanie, rôzne tvorivé práce alebo športy. Mnohí dobrovoľníci taktiež dávali nielen žiakom starších ročníkov, ale aj učiteľom rôzne prednášky o prvej pomoci, hygiene alebo zdravom životnom štýle. Učiť môžu tí, ktorí sú ochotní zostať aspoň pol roka v danej krajine a majú pedagogické vzdelanie, alebo ho študujú.

Základy na budovu školy.
Základy na budovu školy. Foto: facebook.com - Pat's Day On The Way
Maľovanie políc.
Maľovanie políc. Foto: facebook.com - Pat's Day On The Way
Deti zo školky si vždy po vyučovaní na pár minút odpočinú a zdriemnu.
Deti zo škôlky si vždy po vyučovaní na pár minút odpočinú a zdriemnu. Foto: facebook.com - Pat's Day On The Way
Život v škole v Ugande.
Život v škole v Ugande. Foto: instagram.com - p.stekel

S akými očakávaniami ste išli do Ugandy po roku?

Na internete som sledoval každý pokrok, ktorý sa v škole odohral. Dobrovoľníci urobili neskutočne veľa práce v priebehu deviatich mesiacov, čo som v Ugande nebol. 

Po príchode do krajiny som bol veľmi zvedavý, či si ma deti a učitelia budú pamätať. S radosťou môžem povedať, že si ma pamätali. Taktiež ma zaujímalo, koľko práce v priebehu plánovaného roka urobíme. Okrem toho som sa tešil na cestovanie po Ugande, na ktoré som počas prvého pobytu nemal dostatok času ani peňazí.

Ako to bolo s ubytovaním?

Dobrovoľníci bývali oddelene od majiteľov charity v plne zariadenom byte s elektrinou, európskymi záchodmi a sprchami približne 25 kilometrov od dediny, kde sa nachádza škola. Bolo to na veľkom pozemku s denným a nočným strážnikom. Dobrovoľníci platili za ubytovanie, pričom peniaze boli použité na nájom a chod bytu.

Keď však vypukla pandémia a uzavreli sa hranice, žiadni dobrovoľníci nemohli prísť do Ugandy. Charita si nemohla dovoliť platiť nájom za byt, a práve preto sa v dnešných dňoch rieši výstavba jednoduchých miestností na ubytovanie dobrovoľníkov v blízkosti školy. Dobrovoľníci tak ušetria peniaze nielen za bývanie, keďže tieto miestnosti budú lacnejšie, ale aj za transport do školy.

A čo strava? 

Jedli sme lokálne potraviny. Jedlo v škole sme mali zadarmo, pričom na raňajky sme mali riedku kukuričnú kašu a na obed fazuľový prívarok s poshom, teda kukuričnou kašou uvarenou nahusto.

Na trhu sme si každý deň mohli nakúpiť čerstvú zeleninu a ovocie. Veľmi chutnou a lacnou alternatívou bolo jedlo zo stánkov na ulici, placky (chapatti), rolex, čiže omeleta z vajíčka rolovaná v placke, alebo samosy - cestové taštičky plnené zeleninou alebo ryžou. Niekedy sme tiež navštevovali miestne reštaurácie, kde sa dalo kúpiť rôzne mäso s prílohami, ako napríklad s matooke (zelenými banánmi), ryžou, zemiakmi, sladkými zemiakmi alebo dyňou. Ak mal niekto chuť, mohol v období dažďov vyskúšať aj exotickejšie smažené kobylky.

Ľudia z dedín sú milí a snažia sa pomôcť ostatným

Niektorí ľudia však stále majú voči takýmto krajinám predsudky. Akou optikou sa pozeráte na Ugandu vy?

Myslím si, že človek by nemal mať predsudky voči niečomu, čo v živote nevyskúšal, nech už ide o čokoľvek. Samozrejme, nie je to Európa, Uganda je odlišná nielen kultúrou, ale aj mentalitou ľudí, no práve spoznávanie kultúry a zvykov ľudí v danej oblasti je tým, čo nám dáva cestovanie.

Najmä ľudia z menších dedín sú veľmi milí, snažia sa pomôcť ostatným, pozývajú ich do jednoduchých, často z hliny postavených domov.

Patrik s najmladšou členkou školského tímu.
Patrik s najmladšou členkou školského tímu. Foto: facebook.com - Patrik Gooner Štekel
Na snímke je Patrik Štekel.
Na snímke je Patrik Štekel. Foto: instagram.com - p.stekel

Dostali ste sa niekedy do nepríjemných situácií, keď ste sa báli o svoj život?

Nikdy. Zaujímavosťou však je, že keď beloch kráča ulicou, najmä v dedinách a odľahlejších častiach, miestni majú tendenciu pokrikovať muzungu, pričom takto oslovujú belocha.

Nebolo mi to nepríjemné, pretože často kričali deti, ktoré boli nadšené, že vidia belocha, mávali mi a smiali sa. Vždy sme si iba zamávali a pokračovali ďalej. Otravnejšie to však začínalo byť v momente, keď som musel kráčať dlhšiu cestu a každých pár metrov som počul muzungu.

Cítili ste sa v krajine bezpečne?

Cítil som sa bezpečne, jediná negatívna skúsenosť, ktorú som zažil, bola, keď mi na diskotéke v dave ľudí ukradli telefón. Bola to však moja chyba, pretože som ho mal vo vrecku, kde bol ľahko dostupný. Takýmto spôsobom by ma pokojne mohli okradnúť aj na Slovensku.

Najlepšie je predchádzať podobným situáciám a nedávať zlodejom žiadnu príležitosť. V hlavnom meste Kampala sa tiež neodporúča po zotmení chodiť do určitých častí mesta, pretože sa tam kradne.

Tri dni mal vysoké horúčky

Ešte predtým, ako v krajine zaviedli prísne opatrenia v dôsledku šírenia koronavírusu, ste si prešli maláriou. Ako ste zistili, že ide o toto ochorenie?

Mali sme kúpené domáce testy na maláriu. Stačí, ak si človek pichne malou ihlou do prsta, a následne kvapne krv na test, na ktorom sa ukážu čiarky. Podľa počtu čiarok sa dá zistiť, či máte alebo nemáte maláriu.

V to ráno som sa po zobudení cítil slabý, bolela ma hlava a cítil som, že mám zvýšenú teplotu. Spravil som si teda test a zistil som, že mám maláriu. Dostal som ju aj napriek tomu, že som každú noc spal pod moskytiérou a takmer každý večer som na seba striekal repelent.

Ako prebiehala liečba?

Hneď v to ráno, keď som si urobil test, sme zašli na miestnu kliniku, kde mi urobili testy a potvrdili diagnózu. Predpísali mi dva druhy liekov na štyri dni, jedny na znižovanie horúčky a išiel som domov. Vysoké horúčky som mal približne tri dni, nemal som chuť do jedla, bol som slabý a celé dni som len ležal, pil vodu, čaj a potil sa. Našťastie, nemal som žiadne kŕče, hnačky, nezvracal som a asi po šiestich alebo siedmich dňoch som bol opäť na nohách.

Nemali sa ako dostať do školy

V čase, keď vypukla pandémia, ste na sociálnej sieti napísali, že sa plánujete vrátiť domov, no v tom čase ste ostali v Ugande. Prečo ste sa tak rozhodli?

Bolo to najmä preto, že sme ostali zavretí v byte. Školy sa zatvorili, deti sme museli poslať domov a práca sa na istý čas zastavila. Prvé týždne sme sa dokonca ani nemali ako dostať do školy, keďže bola zakázaná všetka doprava, dokonca aj osobné autá s výnimkou sanitiek, armády, polície a vládnych vozidiel.

Až po niekoľkých týždňoch sme dostali povolenie, ktoré nám umožňovalo ísť autom do školy. V aute sme však mohli byť maximálne dvaja a o siedmej večer sme už museli byť doma. Nechcel som odísť preto, že by som sa bál vírusu alebo miestnych obyvateľov, no keďže mojou hlavnou úlohou bola koordinácia dobrovoľníkov a spolupráca s nimi, počas pandémie sme nemali dobrovoľníkov a v podstate som nemal čo robiť.

V priebehu prvých mesiacov sa mi ani po konzultáciách so slovenskou ambasádou nepodarilo dostať sa domov, pretože na repatriáciu uprednostnili najmä ľudí s krátkodobým pobytom, turistov, starších a chorých ľudí či rodiny s deťmi.

Kedy sa vám nakoniec podarilo dostať sa domov?

Vyšlo mi to až koncom júna. Využil som jeden z repatriačných letov, keďže Uganda každý mesiac predlžuje opatrenia, má zatvorené hranice a taktiež aj letisko. Uzavreté sú školy, kostoly či mešity a v krajine sa hovorilo o predlžovaní opatrení až do októbra alebo konca roka.

Predkresľovali škôlkarom domáce úlohy.
Predkresľovali škôlkarom domáce úlohy. Foto: facebook.com - Pat's Day On The Way

Počas pandémie rozvážali jedlo 

Kým ste však boli v Ugande, rozhodli ste sa aj napriek sťaženým podmienkam urobiť finančnú zbierku na jedlo pre hladujúce rodiny. Kedy vznikla táto myšlienka?

Myšlienka vznikla v čase, keď vláda oznámila prvé opatrenia, z ktorých vyplývalo, že sa ľudia nebudú mať ako presunúť do práce, nebudú môcť mať otvorené obchody či predávať svoje produkty na trhoch.

Ľudia z veľkých miest sa vracali naspäť do dedín, kde zo štvorčlennej rodiny zrazu vznikla aj dvanásťčlenná. Vedeli sme, že štát im na jedlo nebude prispievať, a tak sme sa rozhodli spraviť finančnú zbierku. Ľudia boli úžasní, našu výzvu zdieľali a najmä finančne prispievali.

Na základe čoho ste vyberali rodiny, ktorým putovalo jedlo?

Chceli sme pomôcť najmä ženám - samoživiteľkám, starším a chorým ľuďom, ktorí neboli schopní zaobstarať si jedlo, a veľkým rodinám. Všetkých sme najprv navštívili s miestnym starostom a spísali sme všetky potrebné údaje o rodine.

Pri samotnom rozvážaní jedla sme museli postupovať podľa presných nariadení vlády. Musel byť s nami starosta danej oblasti a člen polície alebo armády. Keď sme jedlo rozvážali, presne sme vedeli, kam máme ísť a koľko čoho si máme pre rodinu nachystať.

Koľkým ľuďom ste takýmto spôsobom pomohli?

Jedlo sme rozviezli do 160 rodín, čo je okolo 850 ľudí.

Dobrovoľníci rozniesli jedlo 160 rodinám.
Dobrovoľníci rozniesli jedlo 160 rodinám. Foto: instagram.com - p.stekel
Spolu s ostatnými kolegami sa zamerali najmä na samoživiteľky, starších či chorých ľudí a veľké rodiny. Kukuričnú múku, cukor, soľ, fazuľu a mydlo rozviezli do 160 rodín.
Spolu s ostatnými kolegami sa zamerali najmä na samoživiteľky, starších či chorých ľudí a veľké rodiny. Kukuričnú múku, cukor, soľ, fazuľu a mydlo rozviezli do 160 rodín. Foto: Facebook - Pat's Day On The Way
Nákladiakom sa štverali na miesta, ktoré sú ďaleko od centra dediny a ľudia si tam nemajú kde kúpiť jedlo.
Nákladiakom sa štverali na miesta, ktoré sú ďaleko od centra dediny a ľudia si tam nemajú kde kúpiť jedlo. Foto: facebook.com - Pat's Day On The Way
Ľudia boli veľmi vďační.
Ľudia boli veľmi vďační. Foto: facebook.com - Pat's Day On The Way

O aké potraviny išlo?

Rozvážali sme kukuričnú múku, cukor, soľ, fazuľu a mydlo. To všetko sme nakúpili, uložili doma v garáži a presýpali do menších tašiek podľa počtu ľudí v danej rodine. Pri rozvážaní sme sa už nezdržiavali, len sme prečítali meno rodiny, počet ľudí a podľa počtu členov sme už vedeli, že majú dostať napríklad 10 kilogramov múky, 2 kilá fazule, 1 kilogram cukru, soli a jedno mydlo. 

S akými reakciami miestnych ste sa pri rozvážaní jedla stretávali?

Ľudia boli neskutočne vďační. Kľakali si na kolená, čo je v ich kultúre znak rešpektu alebo vďaky. Ďakovali nám a veselo mávali.

Miestni sú neskutočne úprimní 

Niektorí ľudia však vyčítajú dobrovoľníkom, že nepomáhajú na Slovensku, prípadne v Česku. Prečo ste sa vy rozhodli podať pomocnú ruku v zahraničí?

Moja osobná skúsenosť s týmito výčitkami je iba internetová, v rôznych diskusiách. Nikto sa ma z očí do očí ani raz nespýtal, prečo nepomáham na Slovensku. Paradoxne tí, ktorí nám, dobrovoľníkom, vyčítajú, že nepomáhame vo vlastných krajinách, nepomáhajú taktiež. Príde mi to od nich veľmi pokrytecké.

Myslím si, že každý z nás je slobodný a môže pomáhať tam, kde chce. Ja napríklad milujem cestovanie a keď ho môžem spojiť aj s pomocou druhým ľuďom, je to pre mňa ideálna kombinácia. Nevylučujem však, že v budúcnosti podám pomocnú ruku aj na Slovensku.

Navyše, od detstva som mal ukotvené v hlave, že by som chcel pomáhať práve v Afrike, pretože títo ľudia to najviac potrebujú. Osobná skúsenosť mi dala za pravdu. V našich európskych pomeroch funguje nejaká sociálna stránka štátu, ako napríklad sociálne dávky, dôchodky či rodičovské príspevky, ale v Ugande som sa s ničím podobným nestretol. Tam v podstate sociálny štát nefunguje.

Čo vám život v Ugande dal?

Uganda ma utvrdila v tom, že som šťastlivec, ktorý sa narodil a vyrastal v skvelej rodine. Je rozdiel, či sa dieťa narodí matke, ktorá ho v podstate ani nechce, pretože ju znásilní manžel v hlinenom domčeku, v ktorom behá rôzny hmyz a hlodavce, alebo či sa narodí v krásnej pôrodnici niekde v Európe do milujúcej rodiny.

Práve preto sa cítim veľmi vďačný za to, čo mám, a veľmi rád sa o to podelím. Život v Ugande ma tiež naučil vychutnávať si každý deň o čosi viac. Taktiež som sa naučil, ako viac „skúmať“ ľudí a neveriť im bezvýhradne od prvého momentu.

Rád by som sa však naučil používať ich detskú, krutú úprimnosť. U nás máme problém hovoriť veci otvorene, pretože sa bojíme, že sa ten druhý urazí, pričom v Ugande takéto problémy vôbec neriešia. Vždy povedia, ako dané veci vidia a cítia. Keď som sa vrátil do Ugandy v auguste 2019, povedali mi, že som pribral a som taký pekný, tučný. To si neviem v našej krajine úplne predstaviť.

Už ste čítali?

Keď začal Milan maľovať, svoj pôvod tajil, lebo sa bál reakcií…

Keď odhalil svoje meno a pôvod, v priebehu jedného večera stratil na…

Rasťo navštívil Severnú Kóreu: Hoci je to najkrutejší režim,…

Ľudia majú svojich diktátorov za bohov, ženy si môžu vybrať z 18 účesov,…

Lucie pečie hotové majstrovské diela: Na začiatku som bojovala,…

Je mladá, krásna a úspešná. Na konte má viacero…

Jej mladšia dcéra vyhrala MasterChef, staršia má detskú mozgovú…

Zdravotný stav Paulínky denne núti jej rodičov riešiť inkontinenciu,…

Vnuk Slováka z ikonickej fotky: Že je dedo slávny, sme zistili,…

Starý otec, Gusti Popovič prebýva v rodine maliara Ivana Popoviča naďalej. Napriek…

Kaštieľ Betliar odhalil ďalšie dobre ukryté tajomstvo: Reštaurátori…

Moderné technológie reštaurátorom umožňujú objavovať nové…

Bývalý skinhead z Prešova si vzal Rómku: Dnes sa bojím o naše…

Prešovčan Gabi bol zarytým skinheadom. Keď sa odsťahoval od partie do Anglicka,…

Slovenka najprv v USA upratovala domy, teraz hviezdi pred kamerami:…

Sny si plní v samotnej mekke filmu. Aj keď stále bojuje, robí naplno…